Už dávnejšie ma inšpirovalo zaoberať sa problematikou sociálnych sietí. Samozrejme, ako pozorovateľ som aj seba nechal vtiahnuť do sveta sociálnych sietí, aby som ľahšie pochopil motívy a dôvody prečo ľudia na sociálnych sieťach trávia toľko času.
Sociálna sieť je internetová stránka, virtuálny priestor pre prezentáciu jednotlivcov. Tento priestor im poskytuje možnosť zdieľať fotky, videá, rôzne výroky dokonca aj konkrétnu polohu, kde sa práve nachádzajú a s kým. Zdieľame myriádu informácií s ostatnými ľuďmi a berieme to ako normálnu vec. Ako akýsi trend, ktorý sa dnes deje a pokiaľ sa chceme cítiť sociálne komformne začlenení, mali by sme to robiť tiež. Najnebezpečnejším faktom však ostáva, že si často neuvedomujeme koľko informácií, s kým zdieľame. Napadá mi jeden ukážkový sociálny experiment, ktorý sa odohral v Amerike. Experimentátor si vyhľadal ľudí v svojom okolí cez mobilnú aplikáciu Instagram. Zistil, že niektorí z nich zdieľali svoju polohu, aj to, čo práve jedia, čo pijú. Takýmto spôsobom sa zameral na jednu pani. Vyhľadal ju v krátkom čase a na ulici sa jej spýtal, či jej to jedlo/nápoj chutilo, že má pekného psa. Cudzí človek. Na ulici. Čo sa dialo? Pani ostala zaskočená a v strese. Nechápala odkiaľ môže mať človek na ulici o nej informácie. Tu sa zastavím a spýtam sa, prečo? Prečo, keď zdieľa toľko informácií o svojom živote, je prekvapená, že niečo takéto sa pokojne môže stať? Nemala by s tým rátať?
Dovoľte, aby som vám predniesol moju úvahu o dvoch svetoch 21. storočia, v ktorých dnes žijeme.
Za posledných pár desaťročí technológia neuveriteľne pokročila. Svet sa točí okolo peňazí ale okrem všetkého a najdôležitejšieho, svet sa točí okolo informácií. Je takzvaná doba informačná. Veľkým trendom dnešnej doby sú práve sociálne siete, ako najväčšie zdroje informácií. Ako som spomínal, môžu slúžiť na prezentáciu a majú svoje svetlé aj tienisté stránky. Medzi tie svetlé môžeme zaradiť napríklad komunikáciu na diaľku so známymi, kamarátmi, ľahšiu organizáciu udalostí, zdieľanie súborov. Využíva sa v školstve, v práci, v širokom spektre každodenného života. Toto je vlastne prvotný zmysel vzniku týchto sietí.
Ja som si však posvietil skôr na tienistú stránku. V prvom rade by som chcel začať opísaním, do akej miery nám sociálne siete zasahujú do života a majú naň negatívny impakt. Žijeme, ako som už spomínal, v dvoch svetoch. Jeden z nich je realita ktorú poznáme. Je to živé, je to to, čo cítime. Bolesť, radosť, šťastie, smútok, láska, chute a všetky zmyslové impulzy. V realite riešime konflikty medzi osobami osobne. Reálne sa zúčastňujeme udalostí. Reálne komunikujeme. Stretávame sa zoči voči. Pozorujeme fyziognómiu tváre, podľa ktorej podvedome vyhodnocujeme, do akej miery sa s výpoveďou druhej osoby stotožňujeme, alebo nie. Vidíme ich postoj, reč tela, výšku hlasu. Toto všetko sú faktory, informácie, ktoré pomocou zmyslov prijímame a na základe nich vytvárame hodnotný obraz o výpovedi človeka. Teda pri realite využívame všetky potrebné zmysly k tomu, aby sme vyhodnocovali skutočnosť.
Druhá realita, tzv. virtuálna realita, je realita, v ktorej žijeme prostredníctvom sociálnych sietí. Je to priestor, kam sa pripojíme, existujeme tam. Pri tejto realite nezapájame naše zmysly tak aktívne. Informácie, ktoré vniknú do mozgu tým, že si niečo prečítame sa vyhodnocujú pomocou predstavivosti. Sledujeme ostatných, závidíme, vytvárame si názory o osobách podľa toho čo zdieľajú. Reálne však nezasahujú zmysly, ktoré by videli ako sa daná osoba cíti, akú má výšku hlasu, ich reč tela alebo postoj, ich fyziognómiu. Hodnota prejavu osoby, ktorú sa teda chystáme hodnoverne posudzovať klesla na našu predstavivosť. Napriek tomu sa uspokojíme aj s touto predstavivosťou a prijímame ju. Neuvedomujeme si, do akej miery je to nespoľahlivý zdroj informácie. Vidíme akýsi ich priestor, kde sa môžu prezentovať, niekedy aj abstraktne, pomocou hudby, obrazov alebo fotografií a vytvárame si o nich obraz.
Takže akonáhle sa pripojíme, náš mozog zaplavujeme informáciami ktoré:
1. nestíha vyhodnocovať kvôli kvantu informácií
2. vyhodnocuje z minimálnych zmyslových impulzov
3. utvára názor, z čoho neskôr vyvodí istý postoj a správanie voči danému subjektu
Toto je len jedna strana problému sociálnych sietí a dezinformácií dnešnej spoločnosti.
Druhá strana mince sa priamo konfrontuje so zníženým sebavedomím, sebahodnotením a sebareflexiou. Prípady s týmito psychickými ťažkosťami stále stúpajú, čím ďalej, tým viac. Častokrát si to ľudia ani neuvedomujú a ventilujú to obrannými mechanizmy. Ak sa cítia, že sami sebe niečím nestačia tak sa odfotia. Pozrú sa do zrkadla a povedia si, že to nie je až také strašné a na chvíľu odoženú pocity deprivácie. Dal som si dosť času na to, aby som premýšlal nad tým, ako sociálne siete vplývajú na tieto faktory osobnosti.
Najprv by vás však zaujímalo, prečo sú pre človeka záležitosti ako sebavedomie či sebahodnotenie také dôležité? Zdravé sebavedomie by mal byť základ každého človeka. Sebahodnotenie, ktoré je primerané a správne, v norme, môže zlepšiť kvalitu života až o 80%. Zvláštne, nie? Môžeme sa mať lepšie až o 80%, stačí, ak sa budeme vedieť primerane a správne ohodnotiť.
Výskyt nízkeho sebavedomia sa viac prejavoval u dievčat ako u chlapcov. V dnešnej dobe však počet prípadov s nízkym sebavedomím u mužského pohlavia stúpa. Spúšťa sa to, domnievam sa, tým, že dnes sa mužské pohlavie o seba stará oveľa viac ako v minulosti. Dáva si viac záležať na prvom dojme. Zdravé sebavedomie nespočíva v tom, že človek vie povedať, že je pekný alebo škaredý, múdry či hlúpy. Spočíva práve v tom, že človek si je plne vedomí všetkých svojich dostatkov, nedostatkov. Je to seba-vedomie. Je vedomý samého seba a je s tým spokojný, vyrovnal sa sám so sebou. Napriek všetkému sa má rád. To je, myslím si, to podstatné. Mať sa rád a vedieť si odpustiť.
Priemerne človek strávi denne 1 hodinu aj 40 minút neustálym pobytom vo virtuálnom priestore. Akonáhle sa dostaneme na sociálne siete, ktoré sú súčasťou nášho každodenného života, máme pred sebou svoje fotky, fotky ostatných. Tým, že sa snažíme prezentovať seba najlepšie ako vieme, v najlepších podmienkach, ako nám je dobre na výlete alebo dovolenke, sa snažíme vzbudiť pocit, že náš život je akosi dôležitý, dôležitejší a lepší ako život iných. Častokrát, mám dojem, že zápasíme. Kameňom úrazu je, keď svoje "sociálne ego" začneme prezentovať skreslene, nereálne. Snažíme sa zo seba vytiahnuť to najlepšie. Vytvoriť si vo virtuálnej realite, kde môžeme byť kýmkoľvek chceme svoj vlastný ideál, tak ako by sme chceli vyzerať, kde by sme chceli byť. A teraz to príde. Odložíte telefón, tablet, notebook a pozriete sa okolo seba. Teraz ste to vy. Vy s vašimi chybami, vaším každodenným životom. Vašimi starosťami, problémami. Je to ako keby ste sa nachvíľu ponorili do vody a znova sa vynorili.
Teda žijeme v dvoch svetoch a náš mozog ich nedokáže spojiť. Vnímame svoj ideál a vnímame aj realitu. Nastáva akási kolízia a prikloníme sa k tomu, že bude lepšie ak budeme žiť vo svete vlastného ideálu. No realita je stále iná. Zakaždým keď sa o to pokúsime, narazíme na skalopevnú realitu, ktorá nepustí. Vytvorili sme si vlastný ideál, za cieľom zakryť svoje chyby a znova sa priblížiť k dokonalosti. No akonáhle sa snažíme tento gigant preniesť do reality, nejde to. Pretože v zrkadle sme to stále my. Obyčajní ľudia. Častokrát na to zabúdame.
Dennodenne vidíme ideály žien, po ktorých muži túžia a naopak. Vidíme reklamné bannery, kde majú všetci žiarivo biele zuby, bezchybnú pleť a dokonalý účes- Všetko to je akási pokrivená realita, do ktorej utečieme vždy, keď hľadáme útočisko. Je to svet ideálov. Nerealita a klam, ktorý sa snažíme dobehnúť. Ak nás niečo zasiahne, namiesto toho aby sme sa skonfrontovali s problémom v realite, prenesieme ho do sociálnej siete - miesta ideálov. Pretože tam sme dokonalí. Tam sa nám predsa nemôže nič stať.
Cieľom mojej analýzy však nie je to, aby som vám „otvoril oči“, pretože viem, že takýchto článkov vidíme dennodenne a zvykli sme si na ne. Považujeme ich za časté, opotrebované klišé.
Po tejto úvahe som si časom uvedomil, že dôležité je vedieť rozlišovať čo je skutočné a čo je na internete. Nesnažiť sa zlučovať tieto dve reality dokopy, pretože to spôsobuje chaos a depriváciu. Musíme pochopiť, že napriek krásnym ilúziám a klamstvám, ktoré svet ideálov ponúka, sa ho musíme vzdať aspoň do takej miery, aby nezasahoval do našej skutočnej reality. Hrozbou však je, že dnes už je viac menej neskoro. Dnes už nie sú sociálne siete súčasťou nášho života. Dovolili sme, aby sa náš život stal súčasťou sociálnych sietí. Sme im odovzdaní.
Premýšľajme nad tým.
